Petra Dzvoníková: Hovorím a píšem veci na rovinu a bez prikrášľovania

5 (100%) 6 votes

Petra Dzvoníková je mladá a veľmi talentovaná žena, ktorá sa venuje blogovaniu a videám už niekoľko rokov. Patrí medzi tie najpracovitejšie osoby na slovenskej blogovej scéne, kde ju veľa ľudí pozná pod pseudonymom NaskleePrečítaj si rozhovor, v ktorom sa o nej dozvieš viac, okrem iného aj to, prečo sa po rokoch života v Nemecku vrátila opäť na Slovensko.

Rozhovor: Petra Dzvoníková


Kedy prišiel ten moment, že si sa rozhodla skúsiť to s blogovaním a videami?

Veľmi dávno, blogujem už v podstate viac ako polovicu svojho pomerne mladého života. Blogy som začala vnímať v dobe, keď som bola fanynka kapely Tokio Hotel. Nakoniec som sa pridala ako adminka k jednému už existujúcemu blogu o nich a takisto som blogovala o ďalšej nemeckej kapele, Panik (pôvodne Nevada Tan). Istú dobu tieto blogy patrili medzi najnavštevovanejšie slovenské na danú tému, na čo som do dnes patrične hrdá. Práca na nich spočívala v podstate zo zháňania noviniek o kapele, prekladania článkov a rozhovorov, vyrábania grafiky. Vlastne sme mali takú našu vlastnú redakciu.

Časom som mala aj osobný blog, ktorý bol taký môj denníček a využívala som ho vtedy, keď som sa potrebovala posťažovať a tak trochu si vyliať srdiečko. Na tento blog však malo prístup len pár kamarátov. Svoj prvý blog o móde a cestovaní som založila počas maturitného obdobia (očividne som mala veľkú chuť do učenia) a naplno som ho rozbehla práve v lete po maturite, kedy som cestovala po Slovensku, do USA a po rôznych nemeckých mestách. Tento blog fungoval počas môjho celého štúdia v Nemecku. Vtedy som tvorila aj videá – po anglicky. Keď som sa vrátila naspäť na Slovensko, zanikol, pretože som nemala čas ho ďalej tvoriť.

No a tým sa dostávam k môjmu najmladšiemu počinu – Nasklee. Blogovanie mi chýbalo, po dvoch rokoch som sa k nemu vrátila, pretože môj (vtedy ešte) priateľ mi povedal, že by ma mohol fotiť a pomáhal mi tak blog tvoriť  a vrhla som sa do toho znovu a naplno. Tentokrát to už nie je len také hobby, ktorého obsah je určený najmä známym a kamarátom, ale beriem to aj ako prácu. A youtube kanál sa k tomu akosi prirodzene pridružil tiež.

Postupne si si teda prešla viacerými formami blogu či videí. Ktoré obdobie ti možno príde s odstupom času vtipné a smiešne? 🙂

Vtipné mi prídu najmä moje videá, ktoré som točila po anglicky počas štúdia v Nemecku. Vedela som, že chcem točiť, ale okrem toho som nevedela nič viac. Nevedela som o čom a tak som robila všetky možné challenge a tagy. Nemalo to žiaden koncept a keď si niektoré videá spätne pozriem, musím sa na sebe smiať.

Už dlhšie obdobie sa venuješ rodinnému kontentu, ako vnímaš túto formu prezentácie v prostredí slovenského a českého publika?

Môj blog bol pôvodne zameraný najmä na módu a beauty, pretože mám k týmto dvom veciam vzťah a bavia ma. Keď som však otehotnela, prišlo to tak nejak samo. Chcela som písať o tom, čo je u mňa aktuálne a v tej dobe som naozaj neriešila nič iné, ako tehotenstvo, svoju vlastnú psychiku, môj vzťah s manželom, svadbu. A tak som o tom začala písať. Písanie o vzťahoch som vnímala aj ako svoju terapiu a namiesto posedenia u psychológa som to dávala von na blog. Nečakala som, že to bude mať taký impact, ako to nakoniec malo. Píšem/hovorím veci na rovinu a bez prikrášľovania a na to nie je veľa ľudí zvyknutých – najmä nie u nás, na Slovensku.

Veľa žien mi píše, ako si cenia, že píšem aj o problémoch a nehrám sa na dokonalú a ja si to neskutočne vážim. Zároveň sa však stále nájde kopec ľudí, ktorí by realitu najradšej nechali „na doma“ a myslia si, že točím videá na témy, ktoré ma trápia len preto, že sa chcem poľutovať, alebo také niečo. Myslím si, že v tomto je napríklad americká youtube scéna a spoločnosť oveľa otvorenejšia. U nás by veľa ľudí najradšej strčilo problémy a súkromie pod koberec a navonok by sa najradšej hrali na bezchybných. To nie je nič pre mňa.

Rozmýšľaš nad tým, čo všetko zo svojho života ukážeš ľuďom na svojich sociálnych sieťach a blogu alebo tomu nechávaš voľný priebeh?

Ani veľmi nie. Samozrejme sú témy, pri ktorých si aj ja sama poviem, že to na blog nepatrí. Ako som už spomínala, často píšem nie len o tom peknom, ale aj o tom, čo ma trápi. Okrem toho publikujem „weekly vlogy“. Preto to niekomu môže pripadať, že na sociálnych sieťach a na blogu zverejňujem všetko, no ani zďaleka to tak nie je. Ukázať všetko sa podľa mňa ani nedá. Určite toho však zverejňujem viac, ako iní blogeri, ktorí sú zameraní na inú tému ako rodina a vzťahy, čo je u mňa v podstate momentálne main focus.

Netajíš sa tým, že by si sa chcela v budúcnosti blogovaním živiť na plný úväzok. Čo hovoríš na tie reči o tom, že na Slovensku to nie je možné?

Častokrát sa nad tým zamýšľam a osobne si myslím, že to možné je. Nemyslím si však, že by nás vedel uživiť len blog ako taký. Skôr to vnímam tak, že blog a youtube vedia dopomôcť tomu, aby si človek vedel zarobiť sebou a svojím menom, svojou značkou.

Aký máš teda názor na slovenský blogosvet? Myslím aj z pohľadu konkurencie a z pohľadu spoluprác s rôznymi firmami. Je to na dobrej ceste alebo ešte je, čo zlepšovať?

Určite sa máme v čom zlepšovať, ale sme na dobrej ceste. Ako som spomínala v úvode, žila a blogovala som v Nemecku. To bolo pred približne šiestimi, siedmymi rokmi. Vtedy sa na Slovensku ešte netradovalo ani o bartrových, nie to o platených spoluprácach. V tomto vidím veľký progres. Napriek tomu si myslím, že je to u nás v plienkach. Je kopec firiem, ktoré blogerov nevnímajú ako vhodný marketingový prostriedok, no pribúda stále viac takých, ktoré to chápu a majú na spolupráce vyhradený konkrétny budget. To je skvelý krok dopredu!

Čo sa týka blogerov ako takých, nesmierne si vážim prácu mnohých z nich, pretože ukazujú, ako sa to robí správne. Vypichla by som napríklad Ivanku z blogu Sweetladylollipop, ktorá zvláda aj tento aspekt blogovania na jednotku a nesmierne ma v tom inšpiruje. Bohužiaľ je tu ešte stále veľa blogerov, ktorí to majú tak trochu na háku a chcú to robiť kvôli veciam zadarmo. To podľa mňa nie je správny príklad!

Máš za sebou aj zlé skúsenosti v rámci spoluprác?

Na túto tému som písala aj článok a vyjadrovala som sa k nej aj vo videu. Motivoval ma k tomu práve jeden konkrétny e-mail od klienta, ktorý síce písal, že sa mu nesmierne páči môj Instagram, ale vlastne ani netušil, že som bola v tom čase tehotná a  čomu sa v rámci blogu a Instagramu venujem. Toto je asi najčastejšia chyba spoločností, keď nás oslovujú na spolupráce. Ďalšia klasika je to, že keď pošlem spoločnosti svoj cenník, už sa neozve, pretože má záujem len o barter, teda produkt za výstup. Často si neuvedomujú hodnotu našej práce, čas a námahu, ktoré nás naša tvorba stojí.

Mne osobne sa na tebe veľmi páči, že sa nebojíš povedať svoj názor a stojíš si za svojím. S tým však prichádzajú častokrát aj hejteri. Ako ich zvládaš? Daj nejaké tipy. 🙂

Ďakujem! V mojom prípade sa tzv. hejteri rozdeľujú na dve skupinky. Jedna skupina je tá, ktorá ma kritizuje ako matku. Stále dookola som počúvala, že mám dávať malej ponožky a že v byte, kde je 25 stupňov, nemôže byť len v plienke. Nad tými akurát tak mávnem rukou a zasmejem sa, prípadne sa o ich „skvelé“ rady podelím s mojimi sledovateľmi, ktorí mi často neveria, že niekto cudzí si takto dovolí mudrovať do môjho života a výchovy. Potom je tu tá druhá skupina ľudí, ktorí nechápu to, čo robím. Nepáči sa im, že verejne hovorím o veciach, ktoré si väčšina necháva na doma, alebo si myslia, že by sa o nich nemalo hovoriť vôbec. Bohužiaľ, veľa žien je práve takých – ak im niečo napríklad na partnerovi vadí, nechajú si to pre seba a potom sa trápia. Ja sa im snažím ukázať, že v tom samé niesú, pretože to je to, čo mi ukazujú oni reakciami na moje články, či videá. Ak sa však objavia hateri, ktorí sa tvária, že na svoj názor nemám právo, alebo spochybňujú moju motiváciu na zverejnenie článku/videa, tak sa s nimi púšťam do diskusií a snažím sa im svoj pohľad objasniť, no nie vždy to má zmysel. Oni sa totiž často chcú len hádať. Asi by som sa mala naučiť ich ignorovať, alebo takéto komentáre mazať, no zatiaľ sa mi to veľmi nedarí.

Spomínala si, že si žila a študovala v Nemecku. Mňa by však zaujímali tvoje dôvody návratu na Slovensko.

Keď som bola v maturitnom ročníku, vysnívala som si život v Nemecku. Tam, konkrétne do Berlína, smerovali moje kroky hneď po maturite. Mala som čerstvých 18 a tešila som sa, že zo Slovenska vypadnem. V mojom živote sa vtedy udiali veci, vďaka ktorým som mala potrebu odtiaľto na nejakú dobu uniknúť. Asi dva roky som žila v presvedčení, že v Nemecku žiť zostanem. Časom som však zistila, že  je to predsa len trochu iná mentalita ako je tá moja a že prestávam byť sama sebou, keď sa snažím zapadnúť. To som si uvedomovala vždy, keď som bola na víkend na Slovensku „medzi svojimi“ a bola som to „zas ja“. Zne to možno zvláštne, ale to bol hlavný dôvod, prečo som sa vrátila. Slovensko je domov a ja aj keď má svoje muchy, ja to tu milujem.  Napriek tomu mám v Nemecku kamarátov, s ktorými som v kontakte doteraz a som za roky strávené v Berlíne nesmierne vďačná. Bolo to skvelé obdobie, ktoré ma naučilo kopec vecí a pomohlo mi skôr dospieť.

Môj blog je o cestovaní po našej krajine. Ktoré miesta u nás máš najradšej a prečo?

Milujem Bratislavu, pretože som sa tu narodila a momentálne tu žijem. Takisto milujem dedinku Suchá nad Parnou, odkiaľ pochádza môj otec a starí rodičia a ja som tam strávila obrovskú časť svojho detstva. Mala som možnosť precestovať takmer celé Slovensko, pretože som istý čas robila koncertnú šoférku Rida Radarovi. Videla som kopec krásnych miest (a najmä klubov a hotelov, haha), no najkrajšie spomienky mám na konkrétne miesta práve kvôli ľuďom. Napríklad na Bardejov a Prešov spomínam veľmi rada, pretože tam k nám boli ľudia ústretoví a veľmi priateľskí.

Kto alebo čo je pre teba tým najväčším symbolom Slovenska?

Fíha, tak nad tým som sa vlastne nikdy veľmi nezamýšľala. Pre mňa ako človeka, ktorý žil pár rokov mimo Slovenska a už aj počas štúdia na 8-ročnom gymnáziu veľa cestoval, budú symbolizovať našu krajinu asi vždy tie veci, ktoré v tej inej krajine nie sú. Napríklad v Nemecku mi strašne chýbali tie naše typické slovenské čerstvé biele chleby, ktoré sú výborné aj len tak suché so soľou. Možno to pre niekoho vyznie zvláštne, no pre mňa symbolizuje Slovensko aj náš slovenský rap. Myslím si, že je na svetovej úrovni a na to, aká sme maličká krajina, tu máme neskutočne veľa talentovaných raperov a producentov. V Nemecku bol práve tento štýl hudby mojou spojkou s domovom a jedným z dôvodov, prečo som prišla (a aj priebežne často chodievala) domov, keďže som sa po návrate aj profesne pohybovala v tejto oblasti. Pre tých, ktorí sa v tomto žánre až tak neorientujú, odporúčam vypočuť si pesničku Slovensko od zoskupenia Moja Reč, tá podľa mňa našu krajinu krásne vystihla.

Peti ďakujem veľmi pekne za príjemný rozhovor a ak ťa zaujala jej práca, tak určite mrkni aj jej blog www.nasklee.com.

 Ak sa ti rozhovor páčil, môžeš mi kúpiť kávu a zvýšiš tak moje pracovné nasadenie. 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.