Hejteri sa nájdu vždy. Hovorí sa aj to, že ak má človek hejterov, tak si vraj robí dobre svoju prácu. No ja by som to bez nich v poho prežil.
Keď som začínal so svojím blogom, tak sa musím priznať, že mi trošku nedochádzalo, že bez ľudí, ktorí budú čítať moje články a sledovať moje štúrovania to nepôjde. Samozrejme viem byť kritický, a viem príjimať kritiku, veď aj tá ma človeka posúvať. No hejty s kritikou nemajú nič spoločné.
Našťastie to mám tak, že mi chodí o dosť viac milých a pozitívnych správ, no samozrejme chodia aj tie s opačnou myšlienkou. A niekedy sa mi až rozum zastavuje nad tým, čo sa ľudia vedia opýtať. Mrkni na článok o tých najotravnejších otázkach, ktoré počúvam takmer každý deň. Už som si na to ako tak zvykol, aj keď si asi nezvyknem nikdy úplne. U mňa je totiž problém aj to, že ja som ten typ človeka, že desaťkrát si poviem, že pohodka a jedenástykrát ma to dostane. A vie ma to dosť vyhodiť z koncentrácie. Na druhej strane, nie každý si môže povedať, že má dokonca podkategórie hejterov.
- Tí, čo doteraz nechápu, že som sa vrátil zo zahraničia späť na Slovensko.
- Tí, čo riešia stále len to či mám z čoho žiť.
- Tí, čo riešia, že mám na ruke tetko Štúra, a teda, že som ním posadnutý alebo tak, čo samozrejme nie je vôbec pravda.
- Tí, čo si myslia, že nič nerobím, len si chodím po výletoch.
Ešte aj dnes sa učím na niektoré hejterské komenty či správy reagovať s chladnou a nie hladnou hlavou. 😀 Ja asi nikdy nepochopím, že má niekto silu a energiu písať hejty. Takže ako to riešim v poslednej dobe ja? Jednoducho. Ak je náhodou niekde so mnou rozhovor alebo tak, tak si tie komenty jednoducho nečítam a hneď sa mám lepšie. Ja viem, prečo som sa rozhodol tak ako som sa rozhodol a myslím, že nikomu to nemusím vysvetľovať.
Do komentu mi napíš nejaký hejt. Srandujem. Radšej mi napíš, kam sa chystáš najbližšie na výlet. Som zvedavý.